Prírodné pomery Bielych Karpát
Geografická poloha
Celok Biele Karpaty sa nachádza na slovensko-moravskom pomedzí, je súčasťou Slovensko-moravských Karpát. Pozdĺž celého pohoria prechádza štátna hranica medzi Slovenskou republikou a Českou republikou.
Najvyšším bodom pohoria je Veľká Javorina (970 m), ďalej Chmeľová (925 m), Veľký Lopeník (912 m) a Kobylinec (911 m).
Geologická stavba
Slovenská strana Bielych Karpát je súčasťou vonkajších Západných Karpát. Rozoznávame tu dve základné tektonické pásma:
Bradlové pásmo
Tvorí ho úzky dlhý pruh tiahnúci sa od Podbranča na Myjave cez údolie Váhu k Žiline, odtiaľ pokračuje ďalej východným smerom až na Zakarpatskú Ukrajinu.Horotvorné pohyby, pri ktorých vznikli aj Karpaty, spôsobili podsúvanie jednej kryhy zemského povrchu (zemskej kôry) pod vedľajšiu.
Fyšové pásmo
Názov „flyš“ pochádza z nemeckého slova „fliessen“ - tiecť. Svahy, ktoré sú budované flyšom, sa totiž veľmi ľahko zosúvajú. Flyš vzniká pri horotvorných procesoch, tvorí hrubé monotónne súvrstvie pieskovcov a ílovitých bridlíc.
Klimageografické pomery
Prevažná časť územia leží v mierne teplej oblasti s krátkym mierne suchým letom a miernou zimou. Najteplejšou oblasťou v CHKO je jej južná časť - nížinaté územie s dlhodobým ročným priemerom 8,9 °C. V najvyššie položených oblastiach klesá priemerná ročná teplota pod 6 °C. Pre členitý terén je typické tvorenie miestnych inverzií.
Najvyššie zrážkové úhrny vykazuje severná časť Bielych Karpát, ktorá patrí medzi najvlhšie v území. Maximum zrážok obvykle pripadá na letné mesiace, minimum na zimné mesiace. Ročný úhrn atmosferických zrážok zo zrážkomernej stanice Červený Kameň za rok 2000 bol 955,6 mm. Počet dní so snehovou prikrývkou vo vrcholových častiach územia sa pohybuje okolo 120 dní.
Hydrogeografické pomery
Hydrologicky patrí oblasť Bielych Karpát k povodiu riek Váh a Morava. Za rozvodnicu možno považovať hlavný hrebeň Bielych Karpát. Toky tečúce na JZ od hlavného hrebeňa patria k povodiu Moravy a toky tečúce na JV patria k povodiu Váhu. Vzhľadom na nerovnakú nadmorskú výšku Váhu a Moravy, sú prítoky Váhu hlbšie zarezané do svojho podložia. Za zmienku stojí tzv. riečne pirátstvo, ktoré môžeme sledovať na Vláre, ktorá nepramení pod chrbátom, ale zo slovenskej časti pohoria sa spätnou eróziou prerezala na moravskú stranu, kde odoberá vodu z povodia Moravy.
Pedogeografické pomery
Na území plošne najviac prevládajú pôdy vytvorené na viac-menej skeletnatých delúviách t. j. zvetralinách ležiacich na svahoch. V Bielych Karpatoch výrazne dominujú kambizeme (hnedé pôdy) - nasýtené, nenasýtené a oglejené. Hojne sa vyskytujú pararendziny. Biele Karpaty majú časť pôdneho krytu vytvorenú na horninách bradlového pásma.
Pôdy podľa ich využitia možno rozdeliť na poľnohospodárske a lesné pôdy. Terajšia rozloha poľnohospodárskej pôdy je v porovnaní s 18. stor. (obdobie valašskej kolonizácie) menšia o značné plochy pasienkov, z ktorých boli mnohé spätne zalesnené,často nepôvodnými smrekovými alebo borovicovými kultúrami.
VEGETÁCIA, LESY A FAUNA
K najpozoruhodnejším fenoménom Bielych Karpát patrí vegetácia práve pre svojou rôznorodosť. Lesnatosť CHKO Biele Karpaty je 67%. Najrozšírenejšou drevinou je buk lesný (Fagus sylvatica) - je veľmi vitálny, prirodzene dobre zmladzuje.
Pre flóru Bielych Karpát je typické prelínanie sa teplomilnej (predkarpatskej) flóry, prenikajúcej sem od juhu Považím a Záhorskou nížinou, s chladnomilnou flórou, ktorá sem preniká od severu.
V bučinách a dubobučinách je hojný výskyt vzácnych vstavačovitých. ako prilbovka dlholistá (Cephalanthera longifolia), prilbovka červená (C. rubra), kruštík drobnolistý (Epipactis microphylla) ap. Významný je výskyt mliečivca alpínskeho (Cicerbita alpina) na Javorine i výskyt mnohých vzácnych druhov živočíchov, ako sú fuzáč alpský (Rosalia alpina), Laena wiennensis (jediné miesto v Karpatoch), mlok horský (Triturus alpestris), mlok bodkovaný (T.vulgaris), užovka stromová (Elaphe longissima), bocian čierny (Ciconia nigra), ďateľ bielochrbtý (Dendrocopos leucotos), ďateľ prostredný (Dendrocopos medius), ďateľ čierny (Dryocopus martius), holub plúžik (Columba oenas), muchárik bielokrký (Ficedula albicollis), sova lesná (Strix aluco), myšiak lesný (Buteo buteo), jastrab veľký (Acipiter gentilis), včelár lesný (Pernis apivorus) a ďalšie. Vzácne sa v Bielych Karpatoch vyskytne i medveď hnedý (Ursus arctos) a rys ostrovid (Lynx lynx). Na bradlá je viazaná skupina prealpínskych a dealpínskych druhov - väčšinou nelesných napr. astra alpínska (Aster alpinus). Je tu aj jediná lokalita všivca chochlatého (Pedicularis comosa) v Karpatoch. Na Vršatských bradlách sa vyskytujú aj horské floristické prvky, ako napríklad iskerník Ranunculus breyninus. Z vtákov sa v bradlovom pásme ako hniezdiče vyskytujú napríklad krkavec čierny (Corvux corax), výr veľký (Bubo bubo), sokol sťahovavý (Falco peregrinus) i sokol myšiar (Falco tinnunculus). Na teplejších bradlách v nižších polohách sú význačné teplomilné druhy ako napríklad šalát trváci (Lactuca perennis), lúčovka veľkokvetá (Orlaya grandiflora), častý je aj drieň obyčajný (Cornus mas). Zo živočíchov sa tu vyskytujú zatiaľ početné populácie vzácnych a ohrozených bezstavovcov - na severnej časti bradiel napríklad jasoň červenooký (Parnassius apollo), jasoň chochlačkový (Parnassius mnemosyne), z ďalších motýľov vzácny modráčik čiernoškvrnný (Maculinea arion), Leucoptera lotella, Depressaria pimpinellae, Bryotropha domestica, Perizoma bifasciata, Cryphia ereptricula, Apoamea platinea, Ochropleura forcipula, Noctua orbona a ďalšie. Z mäkkýšov sa tu vyskytujú napríklad Cochlodina orthostoma, Trichia unidentata, Vertigo pusilla, Vitrea crystallina, Chondrina clienta, Pupilla sterri, P. triplicata, P. muscorum, Clausilia dubia carpatica, Cyrychium tridentatum a ďalšie. Bohatá je aj fauna blanokrídlovcov – zistené tu boli napríklad Dolichurus corniculus, Ammoplanus perrisi, Ammoplanus pragensis, Priocnemis bellieri, P. fennica, Homonotus balcanicus, Arachnospila luctuosa gibbomima ap. Kvetnaté lúky patria medzi charakteristický, aj keď umelý typ vegetácie v B. Karpatoch, s prekvapivým druhovým bohatstvom, pestrosťou, rozšírením a sezónnou mozaikovitosťou. Typický je pre ne výskyt lúčnych, lemových a lesných druhov, ako aj druhov suchomilných, teplomilných i vlhkomilných. Mokraďná vegetácia je podmienená pramennými výmokmi a početnými zosuvmi. Tieto lúčne spoločenstvá vznikli kombináciou pôvodnej hájovej kveteny s prenikajúcimi stepnými prvkami. Preto sa tu nachádzajú v tesnej blízkosti také druhy ako rimbaba chocholíkatá (Pyrethrum corymbosum), pichliač panónsky (Cirsium pannonicum) jarmanka väčšia (Astrantia major) či ľalia zlatohlavá (Lilium martagon) - na obr. ap. Tejto kombinácii prospieva tiež výskyt roztrúsene rastúcich lesných drevín s príslušnou mykorhízou, čo umožňuje rásť na lúkach aj lesným druhom vstavačovitých ako sú napríklad vemenník zelenkastý (Platanthera chlorantha), vemenník dvojlistý (P. bifolia), črievičník papučkový (Cypripedium calceolus), prilbovka biela (Cephalanthera damasonium), prilbovka dlholistá (C.longifolia) spolu s vyložene nelesnými druhmi ako napríklad vstavač obyčajný (Orchis morio). Bežne sa vyskytujú aj kombinácie lesných a lúčnych druhov húb, ako Hygrocybe coccinea, Boletus edulis a Leccinum scabrum ( PP Grúň, k. ú. Nová Bošáca). Bielokarpatské lúky pre svoje na jar zamokrené a v lete veľmi vysychavé pôdy, a taktiež pre typickú kombináciu druhov, nazval dr. Sillinger " luhové stepi", čo bolo umocnené v minulosti aj výskytom kavyľu tenkolistého (Stipa tirsa) na fénových lokalitách (napríklad Žalostiná). Bielokarpatské lúky sú význačné veľkou rozmanitosťou fauny, predovšetkým bezstavovcov. Sú jedným z najväčších európskych nálezísk viacerých ohrozených druhov motýľov ako napríklad Brenthis hecate, B.ino, žltáčik zanoväťový (Colias myrmidone), ohniváčik veľký (Lycaena dispar), modráčik bahniskový (Maculinea nausithous), modráčik krvavcový (M.teleius) (na obr.) , vretienka Zygaena angelicae či Carterocephalus palaemon. Vyskytuje sa tu tiež Adscita globulariae, bohaté populácie tu má aj vretienka Zygaena carniolica, Z.ephialtes, jasoň chochlačkový (Parnassius mnemosyne), vidlochvost feniklový (Papilio machaon) i vidlochvost ovocný (Papilio podalirius) a desiatky ďalších druhov motýľov. Bohatá je aj arachnofauna, vo viacerých maloplošných chránených územiach o rozlohe 10-15 ha bolo zistených viac než 200 druhov pavúkov, medzi ktorými sú aj také vzácne druhy, ako Atypus affinis, Euryopis flavomaculata, Gonatium corallipes, Walckenaeria acuminata, Cercidia prominens a ďalšie. Bohatá je aj fauna dvojkrídlovcov - Xylophagus ater, Oxycera analis, Machimus setibarbus, Laphria vulpina, Arctophila fulva, Cheilosia leghoferi, Sphaerophoria shirchan, Neoasccia aenea, Sphegina kimakowiczi (postglaciálny relikt), Lucilia bufonivora a ďalšie stovky druhov. Zo stavovcov sa na lúkach často vyskytujú obojživelníky a plazy - ropucha bradavičnatá (Bufo bufo), kunka žltobruchá (Bombina variegata), skokan hnedý (Rana temporaria), užovka obyčajná (Natrix natrix), užovka hladká (Coronella austriaca), jašterica krátkohlavá (Lacerta agilis) a slepúch lámavý (Anguis fragilis).Vtáky reprezentujú napríklad chrapkáč poľný (Crex crex), strakoš červenochrbtý (Lanius colurio), strnádka obyčajná (Emberiza citrinella), ľabtuška lesná (Anthus trivialis), prepelica poľná (Coturnix coturnix), penica jarabá (Sylvia nisoria). Z drobných zemných cicavcov tu boli zistené napríklad ryšavka žltohrdlá (Apodemus flavicollis), piskor obyčajný (Sorex araneus), piskor malý (Sorex minutus) i reliktný druh - piskor vrchovský (Sorex alpinus). Z väčších druhov tu žije napríklad jazvec lesný (Meles meles), líška hrdzavá (Vulpes vulpes), kuna lesná (Martes martes), kuna skalná (Martes foina), lasica myšožravá (Mustela nivalis), srnec lesný (Capreolus capreolus), jeleň lesný (Cervus elaphus), sviňa divá (Sus scrofa) a zajac poľný (Lepus europaeus). Tieto lúky boli v minulosti jednokosné, na otave sa páslo. Existencia kvetnatých lúk je aj v súčasnosti podmienená pravidelným kosením a vylúčením umelých hnojív. Vhodné podmienky a extenzívne obhospodarovanie lúk umožnili rozvoj vstavačovitých druhov rastlín (Orchidaceae): vstavač obyčajný (Orchis morio), vstavač vojenský (O.militaris), vstavač bledý (O.pallens), vstavač počerný (O. ustulata), vstavač trojzubý (O.tridentata), vstavač mužský (O.mascula), vstavačovec pleťový (Dactylorhiza incarnata), vstavačovec májový (D.majalis), vstavačovec bazový (D.sambucina), vstavačovec Fuchsov Soóv (D.fuchsii sooiana) päťprstnica obyčajná (Gymnadenia conopsea), päťprstnica hustokvetá (G. densiflora), črievičník papučkový (Cypripedium calceolus), pavstavač hlavatý (Traunsteinera globosa), kruštík močiarny (Epipactis palustris), kruštík malokvetý (E.microphylla), kruštík tmavočervený (E. atrorubens), hmyzovník Holubyho (Ophrys holubyana), vemenník zelenkastý (Platanthera chlorantha), vemenník dvojlistý (P.bifolia), prilbovka biela (Cephalantera damasonium), prilbovka dlholistá (C.longifolia). Druhové bohatstvo lúk dokladá skutočnosť, že sa tu bežne v klasickom geobotanickom zápise /4x4 m/ vyskytuje okolo 70 druhov cievnatých rastlín. Celkový počet zistených druhov vyšších rastlín sa pohybuje okolo 1200, záleží na taxonomickom chápaní niektorých druhov. Medzi zriedkavé formácie v B. Karpatoch patria vresoviská na odvápnených flyšových horninách s výskytom čučoriedky a špecifickej fauny bezstavovcov - napr. Biely vrch v k. ú. Vršatské Podhradie a rašeliniská - napr. Strošovský močiar s výskytom vŕby sliezskej (Salix silesiaca) a papradníka močiarneho (Thelypteris palustris). Veľmi cenný genofond je viazaný na staré vysokokmenné sady . Cenné sú samotné staré ovocné odrody, ako aj živočíšstvo viazané na ne. Niektorým druhom poskytujú hniezdne možnosti hniezdne možnosti – výrik lesný (Otus scops), plamienka driemavá (Tyto alba),ďateľ hnedkavý (Dendrocopos syriacus), iným aj potravu - Crossocerus acanthophorus, Crossocerus annulipes, Cleptes putoni, Agenioideus cinctellus, Agenioideus sericeus a mnohé ďalšie.
Text prebratý zo stránky www.bielekarpaty.sk