História
Vývoj osídlenia
Najstaršie doklady osídlenia slovenskej časti Bielych Karpát sú z obdobia mladého paleolitu (asi 38 000-23 000 rokov pred n. l). Dôvodom pre toto osídlenie z doby kamennej bola skutočnosť, že práve Biele Karpaty sú územím s náleziskami vhodnej suroviny na výrobu štiepaných kamenných nástrojov. Najmä oblasť Vlárskeho priesmyku je bohatou zásobárňou rádiolaritu. Paleolitické výrobné nástroje boli spracované z miestneho zdroja, zdá sa, že s tým súvisí neobyčajne husté osídlenie. Vlársky priesmyk bol už vtedy vhodnou komunikáciou, preto neudivuje napr. nález listovitých hrotov - najstaršej diaľkovej zbrane - vyrobených zo slovenskej suroviny, na moravskej strane. V slovenskej časti hraničnej obce Sidónia bolo zistené najstaršie dolovanie kamennej suroviny v strednej Európe. Podobná situácia je známa z blízkej Chmeľovej v katastri Vršatského Podhradia. radiolarit Dlhotrvajúce používanie rôznofarebných rádiolaritov bolo v tejto oblasti zaznamenané počas dlhej doby, v podstate až do eneolitu. V eneolite (okolo 3 000-2 000 rokov pred n. 1.), nastala kvalitatívna zmene vo vývoji spoločnosti najmä v súvislosti s prechodom človeka k produktívnejšiemu hospodáreniu (poľnohospodárstvo a chov dobytka). Z toho dôvodu sa zmenila aj hustota a rozsah osídlenia. V oblasti Bielych Karpát nachádzame predovšetkým zvyšky po kultúre kanelovanej (bádenská), a to na terasách a návršiach, niekedy aj vo vyšších opevnených polohách. Nešlo tu o ochranu pred cudzím nepriateľom, ale súvisí to s vnútornými pomermi. Sídliská kanelovanej a mladšej bošáckej kultúry nachádzame na úpätí Bielych Karpát v Nemšovej a Ľuborči, Bošáci, Zemianskom Podhradí i Moravskom Lieskovom. Výraznejšie sa oblasť Bielych Karpát prejavuje zas až v mladšej a neskorej dobe bronzovej až halštatskej (l 200-700-500 rokov pred n. l.), kedy nastáva určitá koncentrácia hradísk a sídlisk lužickej kultúry. Hradiská lužickej kultúry využívajúce prírodné danosti ochrany pred nepriateľom bývajú opevnené mohutnými valmi. Príkladom je hradisko v Zemianskom Podhradí z neskorej doby bronzovej, opevnené valom s drevenou komorovou konštrukciou, ktoré bolo vybudované v troch fázach. Lužické osídlenie je zistené v Dolnej Súči, Hornom Srní, Vršatskom Podhradí, Krivokláte, Červenom Kameni. Rozsia hle žiarové pohrebisko lužickej kultúry je v Mikušovciach, kde sa výskumom odkrylo 184 hrobov, niektoré pod mohylami s kamennou konštrukciou. Okrem toho tu boli dve menšie pohrebiská, v Lednici sa zachovali už len zvyšky popolnicových hrobov. Z významných samostatných nálezov treba spomenúť nádherný exemplár ružicovej spony so štylizovanými vtákmi. Je to náročný výrobok pravekého remeselníka, vyrobený pre honosný odev náčelníka, alebo inej významnej osoby. V neskorej dobe laténskej (100-0 rokov pred n. 1.) sú často využívané výhodné polohy lužického osídlenia napr. v Zemianskom Podhradí, Dolnej Súči, Vršatskom Podhradí, Mikušovciach, Krivokláte, Lednici. Pre oblasť Bielych Karpát je v čase príchodu historických Keltov spoločná púchovská kultúra, ktorá popri domácej zložke obsahuje prvky keltskej, po zlome letopočtu aj rímskej civilizácie. Slovanské obdobie (5.-13. stor.) je už obdobím raného stredoveku. Osídlenie, ktoré sa postupne rozširuje, je dôkazom životaschopnosti a dynamiky našich slovanských predkov. Príkladom vyspelosti „čierneho remesla" je depot - súbor predmetov a kováčska dielňa z konca 9. príp. začiatku 10. stor., ktorá bola objavená vo Vršatskorn Podhradí. Kováč zrejme pracoval priamo pri zdrojoch železnej rudy. Táto vysoko položená kováčska dielňa možno odzrkadľovala politické zmeny na konci 9. stor., mohla sa ukrývať pred nájazdami Maďarov. Slovania využívali niektoré praveké výšinné polohy, napr. v Zemianskom Podhradí - polohy Pod Hrádky, Martákova skala, Bašta, alebo v Hornom Srní- poloha Ostrá hora. Znova boli osídlené v 9.—10. stor. Mladšie sídliská a ojedinelé nálezy z 11. až 12. stor. vo Vrbovciach, Novej Bošáci, Lubine-Hrnčiarovom sú dokladom kontinuity slovanského osídlenia po zániku Veľkej Moravy. Prenikanie do vyšších polôh Bielych Karpát sa začalo až v dobe pokročilého feudalizmu, keď už štátna správa bola organizačne ustálená. Strediskami zemepanskej moci boli hr adiská a hrady odkázané na životné zázemie poddanských osád. Takými strediskami pre Biele Karpaty boli hrady Branč, Čachtice, Beckov, Trenčín, Súča, Vršatec a Lednica. Z hradísk a hradov najstarší je Trenčín, ktorý sa spomína v r. 1111 a 1113 v dvoch zoborských listinách.
Počiatky kopaničiarskeho osídlenia
Spôsob vznikania kopaničiarskej pôdy nie je novinkou stredoveku. Traduje sa od začiatkov poľnohospodárstva, ktoré podmieňovalo vznik stabilných osád. Človek pálil a klčoval lesy, aby získal úrodnú zem. Osvedčený princíp sa používal až do 20. stor. Kopanice vznikli vnútornou kolonizáciou obyvateľov obce na vzdialených miestach vlastného chotára, a len neskoršie k nim pribudlo aj cudzie osadenstvo. Príčinou vzniku kopaníc bol hlad po pôde, ktorý vyhnal jednotlivcov z materského sídla do odľahlejších končín chotára. Snahy o pobyt ďaleko od obce boli už v dávnejšie, o čom svedčia dočasné a sezónne sídla pastierov a koscov lúk, ktorí nemohli denne dochádzať z domova na vzdialené pracoviská. V horách Dolnej a Hornej Súče malo trenčianske panstvo dva salaše s kolibami, teda sídla pastierov v čase pasenia oviec. Prechodne bývali ubytovaní v chotári Súče aj kosci trávy zo vzdialených obcí Bobot, Bobotská Lehota, Svinná, Kubra, Trenčianska Teplá, Horňany, ktorí v rámci svojich poddanských povinností sa nesmeli vzdialiť, kým sená neboli zvezené. Od dočasných sídiel k trvalým nebolo ďaleko. Za pôdou začali putovať jednotlivci do horských údolí, miernych svahov a nízkych chrbátov. Kultivácia pôdy zo vzdialenej obce bývala krajne nevýhodná. Dve i viac hodín trvajúca málo schodná cesta k novým pozemkom vyčerpávala nielen človeka, ale aj záprah. Držitelia pozemkov sa na nich rozhodli natrvalo usadiť. Postupne si postavili obydlie s príslušenstvom. Prvý príklad našiel nasledovníkov, ktorí v chotároch utvorili rozptýlené kopaničiarske sídla. Najviac historických údajov sa zachovalo z Myjavskej pahorkatiny. Kolonizácia na trenčianskom domíniu Prírodné podmienky Bielych Karpát sa geologicky odlišujú od Myjavskej pahorkatiny. Mladšie treťohorné pohorie nebolo vystavené tak dlhému denudačnérnu procesu, preto sa tu striedajú značné výškové rozdiely. Prírodné podmienky určovali aj excentrickú polohu obcí v chotári. Dediny svojím vekom prevyšujú osady na Myjavskej pahorkatine. Historicky doložený vznik novej dediny Bukovca možno aplikovať aj na založenie Hornej Súče. Ich spoločným znakom je terénna poloha v máloobývaných priestoroch lesnatej pôdy, vzdialených od veľkých tokov riek. Keď sa v r. 1439 vymenovávalo príslušenstvo hradu Súča, po prvý raz sa v ňom spomenula aj Pustá čiže Malá (dnes Horná) Súča. Nech už bola majerom alebo väčšou kopanicou, stala sa trvalým sídlom obyvateľov vysťahovaných z Veľkej Súče. Roku 1549 vyčlenili z pôdy Pustej Súče kontribučné pozemky pre 7 sedliackych rodín. Reorganizáciou správy trenčianskych majetkov r. 1555, ku ktorým už patrili aj majetky hradu Súče, sa v Dolnej (Veľkej) Súči zdvojnásobil počet sedliackych usadlostí na 18, pravda, na doterajšej poplatnej výmere. V Hornej (Pustej) Súči sa však počet usadlostí nezmenil. Príčinu treba hľadať v bonite pôdy, ktorá mala v Hornej Súči skôr kopaničiarsky charakter. Väčší prílev obyvateľstva na územie Pustej Súče nastal v druhej polovici 16. storočia najmä kolonizáciou, ako to dosvedčuje urbár z roku 1608, v ktorom sa uvádza richtár so šoltýskymi právami. Túto funkciu však už nespomína urbár z roku 1623. S narastajúcou ľudnatosťou sa Pustá Súca začala osamostatňovať aj administratívne, ale k definitívnej dohode a deleniu s Dolnou Súčou došlo až roku 1750. O svojbytnosti kopaničiarskeho obyvateľstva svedčí aj poriadok beckovského panstva z roku 1692 kde čítame: „Z každodennej experientie zjavne (sa) konštatuje, že ako v bošáckom, moravskolieskovskom chotári aj inde sú želiari, ktorí ani medzi dedinu ani panstvu nekonkurujú a nič neposkytujú. Na uvedených kopaniciach si spravili kopaničiarsku a ornú zem a lúky, od ktorých nieje žiadna obligácia. Preto správca nech prechodí celé domínium a kde sa nájde pôda bez panského domu alebo lúka, nech od novomestskej merice ornej pôdy taksuje šesť peniazov a od lúky za voz sena tri peniaze". Je pochopiteľné, že evidencii obyvateľstva sa vyhýbali najmä a sociálne živly. V pohnutých časoch uhorských stavovských povstaní žilo v týchto miestach veľa zbehov, zbojníkov a zbojníckych skupín. Najviac lúpežníckych miest bolo na území braneckého a čachtického panstva. Tu chytili a uväznili na čachtickom hrade vodcu lúpežníkov Hrajnohu. Zbojníci žili najmä v chotároch Starej Turej a Myjavy. Nitrianska župa sa chcela zbaviť lúpežníkov, a preto r. 1674 nariadila zdemolovať jaskynné príbytky na bielokarpatských kopaniciach a ľudí tam bývajúcich usadiť v najbližšej dedine. Nebola to ľahká vec, pretože vtedajšie rozsiahle lesy poskytovali lúpežníkom veľmi dobré skrýše. Vyhlášku župy sťažovali aj kopaničiari, pretože sympatizovali so zbojníkmi. Obidve Súče majú podobnú plohu a rozlohu chotára a kopaníc ako obce Drietoma a Bošáca. Ich vznik bol podmienený riekami a cestami smerom k moravským hraniciam. Po obidvoch stranách týchto dopravných komunikácií sa dvíhajú kopaničiarske sídla nielen do strán, ale aj k hlavnému hrebeňu Bielych Karpát. Zhodné vlastnosti majú aj kopanice Moravského Lieskového, Bziniec pod Javorinou, Lubiny a Starej Turej. Kopaničiarske sídla týchto obcí stúpajú do značných výšok a dosahujú dnešný spodný okraj javorinského lesa vo výške 600 m nad morom. Výškový rozdiel medzi materskými obcami a najvyššími kopaničiarskymi sídlami je priemerne 500 m. Výška stálych sídiel nebola len dopravnou prekážkou, ale obmedzovala aj úrodnosť, preto sa kopaničiarska kolonizácia zastavila na 600-metrovej izohypse. Túto hranicu prekročilo len niekoľko kopaníc chocholanského chotára: Kykula vo výške 680 m, Machnáč 700 m a Handrláci 720 m. Možno ich zaradiť medzi najnovšie. Nádeje očakávané od reforiem Márie Terézie, že sa dorieši aj otázka kopaníc, sa splnili len sčasti. Kráľovná sa totiž postavila na ochranu lesa a lesného porastu. Nariadila, že nové klčovanie sa mohlo uskutočniť len s výslovným súhlasom zemepána. Bez tohto súhlasu poddaný nielenže nemal nárok na úhradu za klčovanie, ale ho volali aj na zodpovednosť za nedovolené ničenie lesa a musel škodu nahradiť. Napriek týmto opatreniam sa kopanice aj naďalej rozširovali, a to aj po zrušení poddan-stva a nových vyhláškach na ochranu lesa. Snahu získať kopaničiarsku pôdu nevedeli utlmiť ani obmedzenia tereziánskeho urbára, ani prísnosť zákonov. Nová pôda sa aj naďalej získavala z urbárskych a obecných lesov a z lesov na súkromnej zemi. Klčovanie lesov sa nekonalo len v 19. storočí, ale sa prenieslo aj do 20. storočia. V údoliach Súčanky a Bošáckeho potoka sa uskutočnili staré formy klčovania. Jozef Ľ. Holuby vo svojich národopisných prácach uvádza, že v chotári obce Bošáca na rozhraní 19. a 20. stor. kopaničiari klčovali lesy v blízkosti svojej pôdy. Intenzívne klčovanie lesného porastu bolo najmä v rokoch po 1. svetovej vojne a posledné sa udialo r. 1964, ako o tom píše J. Podolák.
Ľudová architektúra
Väčšina obcí na úpätí Bielych Karpát vznikla zástavbou okolo ciest a potokov, ležiacich na dne údolí zarezávajúcich sa do členitého pohoria. Hoci počiatočný impulz na ich vznik bol rôzny, Lednica, Červený Kameň, Krivoklát, Horné Srnie, Drietoma a ďalšie reprezentujú ulicovú a radovú potočnú zástavbu. Inú skupinu tvoria sídla s pôvodným kopanicovým osídlením, zahustením zmenené na lokality s prícestnou alebo potočnou radovou zástavbou (Horná Súca, Nová Bošáca, Stará Myjava a Ghvojnica). (Mjartan, 1975) Usadlosti sú väčšinou orientované pozdĺžnou osou kolmo na cestu, toto pravidlo však neplatí pri kopanicovom osídlení. Pôvodná zástavba je jedno, dvoj, troj i štvorstranná. V jednostrannej zástavbe sú objekty radené za sebou v jednej osi. Prvý je obytný dom, pokračujúci hospodárskymi stavbami. Dvojstranná híbková zástavba je charakterizovaná obytným domom na jednej strane pozemku a hospodárskymi stavbami, ktoré nie sú naň napojené, ale sú postavené oproti jeho pozdfžnej dvorovej stene súbežne s ním. Trojstranná zástavba predstavuje typ Špecificky pre túto oblasť. Vchod do usadlosti vedie cez krytý podjázd - úkol, nazývaný aj „návracje". Uzatvorený je drevenou bránou. Hovoríme tu o zástavbe do L. K úkolu rnôžu byť pristavené hospodárske stavby, prípadne sa k nemu môže priradiť i druhý trakt s rovnakou dispozíciou, tvoriaci zrkadlový obraz pôvodného objektu. V tomto prípade sú už na parcele dve gazdovstva (Kaľavská, 1975). Štvorstranná átriová zástavba sa v oblasti Bielych Karpát vyskytuje ojedinelé. Radenie objektov vo dvore nemá veľké odchýlky medzi obcou a kopanicami. Z pôvodnej dvoj priestor ovej dispozície izba - pitvor sa rozšírením pitvora aj na komoru a ich predelením, resp. prístavbou ďalšieho priestoru vyvinul tr oj priestorový dom, izba - pitvor - komora. Najneskôr od druhej polovice 18. storočia sa o bjavuje tento variant dornu obdížnikového tvaru so štvorodkvapovou slamenou strechou (Mruškovič, 1983). Pec s ohniskom sa nachádzala v izbe, odkiaľ sa ohnisko presunulo do pitvora. Okrem horizontálneho členenia obytného domu sa vyskytuje i vertikálne. Nad obytnou časťou, niekde nad komorou alebo i nad úkolom pristavili komory „víški", charakteristické pre západoslovenské ľudové staviteľstvo. Vstup na výšku bol zvnútra objektu, alebo z dvora drevenými schodami na podstení, prípadne rebríkom na pavlac a z pavlače dverami do komory. Výška mohla byť i viacdielna nad viacerými priestormi. Pôvodným stavebným materiálom v sledovanej oblasti bolo drevo, v 19. storočí takmer celkom vytlačené hlinou. Domy sú stavané z nepálených tehál. Nájdeme ešte aj stavby so stenami nabíjanými z hliny, niekde je nabíjaná hlina kombinovaná vrstvami Štiepaného kameňa (Kykula). Kameň sa používal na vyrovnávanie terénu ako podmurovka, pri stavbe maštali, stodôl. Často nájdeme kombináciu kamenných rohových pilierov, vyplnených drevom. Strechy boli valbové, kryté slamou, neskôr šindľom. Vyskytujú sa i strechy polval-bové a sedlové. Tvrdá krytina vystriedala pôvodné materiály a dnes sú domy pokryté škridľou, eternitom a v súčasnosti sa stáva najrozšírenejším plech. Pôvodná slamenná krytina sa zachovala len na niekoľkých stodolách, zväčša pamiatkovo chránených. Dlážky bývali hlinené, pred sviatkami sa pozametali a nanovo vymazali. Prenesením ohniska do pitvora sa izba stala obytným priestorom zbaveným dymu a repre-zentovala gazdovstvo. Majitelia ju vylepšovali zhotovovaním drevenej podlahy. Dverové a okenné otvory sú konštruované pri stavbe domu. Zárubne tvoria kresané trámy, väčšinou i obložené doskami (futrované). Nekresané zárubne nájdeme už len na hospodárskych stavbách. Pri nabíjaní sa najskôr dokončila celá stena a potom sa otvory vyrezali. Po ukončení hrubej stavby domu prichádza na rad úprava stien. Stena sa urovná-vala vyticraním hlinou a celá plocha sa vybielila. Na okolí Starej Turej sa urobil po okraji steny rámik zvýraznený nielen plasticky, ale aj farebne. Vstup do domu sa nachádza na pozdlžncj (dvorovej) strane. Krytý je širokým podstreším. Na hospodárskych stavbách môžem e dnes ešte nájsť i steny zhotovené vypletaním prútia medzi stlpiky a vymazané hlinou. Táto archaická, pritom dostupná technika sa postupne vytráca. Neodmysliteľnou súčasťou ľudovej architektúry sú i letne maštale, kaplnky, zvonice a Božie múky nachádzajúce sa v každom chotári. Dotvárajú celkový obraz obce, sú citlivo zasadené do terénu. Tradičné ľudové staviteľstvo vďaka využívaniu prírodných daností bolo neoddeliteľnou súčasťou krajiny. Nielen výberom materiálu, ale aj konštrukčnou a funkčnou skladbou. (Spracované podľa textov Nešporová, T., Pozdišovský, Š., Kužela, L.: Vývoj osídlenia, ľudová architektúra a pamiatky. In: Kuča et al. (eds.): Chránenál krajinná oblasť Biele Bílé Karpaty, 1992)
Text prevzatý zo stránky www.bielekarpaty.sk